Pekka Rinne zvažoval koniec, svoj fenomenálny príbeh však píše ďalej

Bol by čas posunúť sa ďalej. Venovať sa možno niečomu inému, otvoriť si reštauráciu alebo obchod s oblečením tak, ako mnohí vyslúžili hokejisti pred ním. Možno by tiež zdokonaľoval svoje schopnosti na tenisových kurtoch. „Tak nejako som o tom premýšľal. Myslel som, že toto bude môj posledný rok," prikyvuje „Peks" pre Sports Illustrated.

4. novembra 2011, deň po svojich 29. narodeninách podpísal s Nashvillom sedemročný kontrakt v hodnote 49 miliónov dolárov. Ten po tejto sezóne vyprší. Vo veku 36 rokov však stále patrí k najlepším gólmanom NHL. Predators teda nevymýšľali a s Rinnem dohodli dvojročné predĺženie kontraktu. Fínsky brankár sa bude musieť uskromniť, ročne totiž miesto siedmich miliónov zarobí „len" päť. Vadiť mu to však nemusí, stále totiž bude chytať za jeden z najsilnejších tímov NHL.

Pre zaujímavosť, v čase podpisu predošlého kontraktu sa jednalo o najvyššiu zmluvu pre brankára v ére platových stropov. „Niekedy to bol pocit, akoby som mal na pleciach balvan. Bolo ťažké to niekedy akceptovať. Dostal som naozaj štedro zaplatené za naozaj dlhý čas. Hovoril som si, človeče, neviem či si to zaslúžiš," hovorí Rinne. Priznáva, že občas na seba vyvíjal priveľký tlak. A skutočne, za tých sedem rokov prežil niekoľko naozaj ťažkých sezón. Už to vyzeralo, že cennú Vezina Troophy nikdy nezíska. No nestalo sa.

Rodák z Kempele patrí aj tento rok k špičke. Podáva vyrovnanejšie výkony, než mladší krajan Juuse Saros. Niet preto divu, že si svoje dôchodkové plány rozmyslel. „Hráči v tomto veku premýšľajú všelijako. Dobre, teraz mám 36 rokov, no hokejom sa stále skvelo bavím. Cítim sa lepšie, než kedykoľvek predtým," hovorí.

Tento brankár tak bude pokračovať v písaní svojho neuveriteľného príbehu. Hovorili sme o ňom pred vyše rokom a pol (prečítať si ho môžete tu). Nashville ho za pomoci vtedajšieho asistenta GM a aktuálneho šéfa New Jersey Devils Raya Shera draftoval vo ôsmom kole. Neskôr priznali, že ho nikdy predtým nevideli chytať, ale aj tak po ňom siahli.

Shero vtedy (vo februári 2004) v Helsinkách sledoval iné prospekty. Skaut tímu Janne Kekäläinen (dodnes vo svojej funkcii) sa ho spýtal, či si nechce urobiť výlet do Oulu a pozrieť sa na náhradného brankára, ktorý si ale asi nezachytá. A to mal Rinne už takmer 22 rokov. V Kärpäte Oulu však vládol pevnou rukou Niklas Bäckström, jeho dvojka teda dostávala šancí ako šafranu. Shero si z toho večera zapamätal tri veci, tmavú severnú oblohu, mrazivé teploty hlboko pod bodom mrazu a snahu vyhodnotiť kvalitu brankára z výkonu počas predzápasovej rozcvičky.

„Čo ak by nastúpil a dostal deväť gólov? Asi bolo preňho lepšie, že zostal na lavičke. Neskutočný príbeh," rozdáva úsmevy na všetky strany po rokoch Shero. Svoju poslednú voľbu však Preds predsa len obetovali a získali najlepšieho brankára v dejinách svojej organizácie. Rinne spomína, že správa od agenta, v ktorej mu oznámil jeho draftovanie ho zastihla ho na party u kamaráta na chate. „Myslel som, že si zo mňa robí srandu," smeje sa Rinne, ktorého „story" fascinuje aj po štrnástich rokoch. „Skutočne som to nečakal."

Ďalší vzťah medzi Rinnem a Predators má skutočne charakter akéhosi riadenia osudu. Do rúk ho totiž dostal odborník na slovo vzatý. Dá sa určite pochybovať o tom, či by sa z neho skutočne stal jeden z najlepších fínskych brankárov, nebyť muža menom Mitch Korn. Muž, ktorý formoval Dominka Haška v Buffale, potom Rinneho v Nashville a napokon Bradena Holtbyho vo Washingtone, skrz ktorého sa dostal až k prsteňu pre víťaza Stanleyho pohára. V tejto sezóne má Korn na starosti Robina Lehnera v New Yorku Islanders a výsledky prišli akoby lusknutím prsta aj v Brooklyne. S výnimkou Lehnera získali všetci jeho predošlí zverenci Vezina Trophy pre najlepšieho brankára NHL.

Korn je schopný vidieť, čo iní nevidia a 22-ročný Rinne s minimom skúseností z najvyššej fínskej súťaže ho uchvátil už na prvom prípravnom kempe. Kombinácia veľkosti, rýchlosti a sústredenia je niečím, čo Korn stále hľadá. Lietajúca lapačka a schopnosť narábať s pukom sa mu čoskoro stali vstupenkou do zámorského hokeja. V časoch na prelome desaťročí patril k mála istotám v klube z hlavného mesta country.

V roku 2012 odišiel za veľkými peniazmi do Minnesoty Ryan Suter. Shea Weber zostal len vďaka tomu, že Predators so škrípajúcimi zubami dorovnali 110-miliónový offer sheet z Philadelphie. Kontrakt, ktorý pre svoju dĺžku a celkovú cenu vstúpil do dejín National Hockey League a ovplyvnil aj výluku polovice sezóny 2012/13. Klub z Nashvillu bol vtedy jednoznačne na zostupe. Po odchode Sutera dvakrát chýbal v play-off.

„Mali sme problémy s udržaním našich hráčov. Museli sme urobiť najväčšiu investíciu v dejinách klubu,"hovorí generálny manažér Nashvillu David Poile. Tomu sa o niekoľko rokov neskôr podarilo Webera vymeniť do Montrealu.

Rinne medzitým striedal výborné sezóny so slabšími až nakoniec v roku 2017 priviedol po fantastických výkonoch „predátorov" až do finále Stanleyho pohára. Už vtedy rodák z Kempele cítil, že jeho hodiny tikajú. A nezmenilo sa to ani o rok neskôr, keď svoj tím priviedol na 1. miesto v NHL po základnej časti a z udeľovania cien si konečne odnášal Vezina Trophy pre najlepšieho brankára súťaže.

„Bolo mi jasné, že je to posledný rok mojej zmluvy, ale chcel som pokračovať," hovorí Rinne. Symbolicky, znovu na jeho narodeniny 3. novembra, po vychytanom čistom konte proti Bostonu vychádzal na ranný tréning s čokoládovou tortou v žalúdku. „Nebolo to práve príjemné," spomína Rinne, ktorý ako profesionálny športovec nie je zvyknutý na ranné sladkosti a tiež priznáva, že oslavám narodenín veľmi nehoduje. Musel to ale vydržať, dôvody na oslavu boli hneď dva. Slávili sa nielen jeho 36. narodeniny, ale aj nová dvojročná zmluva. Gratuloval mu David Poile, spolu s celou kabínou, nechýbali sviečky, spev a všetko ostatné.

Takáto oslava určite nie je žiadnym pravidlom, rozhodne nie pre Poila a už vôbec nie ju spojiť s podpisom novej zmluvy. V takých veciach treba byť rozhodne opatrný. Ostatní hráči by z toho totiž nemuseli mať ten najlepší pocit, drobná žiarlivosť od ostatných hviezd by možno bola trochu na mieste. Poile sám uznáva, že porušil niekoľko svojich zásad, Rinne je ale pre organizáciu špeciálnou osobnosťou.

„Pekka presahuje všetky moje myšlienky ohľadne týchto vecí," hovorí. „Chcel som, aby každý vedel, aký je pre nás dôležitý, pre našu históriu i naše napredovanie." Málokto ovplyvnil históriu jedného z najmladších klubov na mape NHL tak, ako Rinne. Mimochodom, je v tíme jediný, kto má v zmluve (síce len obmedzenú) klauzulu o nevymeniteľnosti.

V tejto sezóne zaznamenal svoje 320. víťazstvo v NHL, čím v historických tabuľkách preskočil Miikku Kiprusoffa a stal sa najúspešnejším Fínom v modrom polmesiaci v dejinách ligy. V počte čistých kont už krajanom tróni nejaký ten piatok. Stále tvrdo maká a odrieka si, cvičí jogu a priznáva, že v tomto veku potrebuje stále viac a viac pomoci od klubových masérov a fyzioterapeutov. S trénerom brankárov Benom Vanderklokom zapracovali na spevnení chrbta, aby sa v postoji udržal viac vzpriamený.

„V minulosti som sa spoliehal na svoju pohyblivosť, chytal som omnoho impulzívnejšie. Len čítať hru a reagovať,"hovorí. „Aj teraz sa spolieham na môj pohyb, ale som trpezlivejší. Nechám hru, nech príde ku mne."

Nech sa už rozhodne odísť kedykoľvek, Poile očakáva, že číslo 35 už po ňom v klube nebude nosiť nik. Poputuje pekne pod strop domácej Bridgestone Areny. „Nechcem predbiehať," hovorí Poile stroho, no pripúšťa, že by to bol logický krok. Rinneho hlavu však toto nijak nemáta. Jeho myšlienky sú naďalej rovnaké, reštaurácia, obchod, možno si nechá dom v Nashville, aby mal kde tráviť dovolenky. A možno to nie je koniec. Čo ak si ranný koláč, sviečky a jemu nepopulárne oslavy bude chcieť zopakovať?

„No, ktovie," uzatvára Peks.