Brankárske štýly, ktorým chytá váš obľúbenec?

Poznáme niekoľko brankárskych priekopníkov, no najväčšie novinky do brankárskeho remesla priniesli ich tréneri. Dejiny poznajú dva základné brankárske štýly chytania, „Stand-up" a „Butterfly." Vymedziť presne jednotlivé taktiky nie je pre odborníkov ľahké, v dnešnom hokeji dominuje butterfly (motýlik), aj keď z neho sa vyvinuli ďalšie typy tohto štýlu praktizované brankármi.

Brankári boli kedysi najslabším článkom tímu, v období do druhej svetovej vojny nedokázali ani poriadne korčuľovať a museli sa pri presunoch do kabíny opierať o spoluhráčov. Niečo ako rozohrávanie spoza brány bolo absolútne nemysliteľné. Stand-up je najstarším brankárskym štýlom, typické pre brankárov starších čias, je možné že ním brankári chytali jednoducho zo strachu o zranenie tváre. Stáť v bráne a čo najmenej padať bolo oveľa bezpečnejšie než kľačať a riskovať zásah do tváre. Ak pri zákroku padal na ľad, tak väčšinou na zadok alebo chrbát, potom sa pokúšal čo najrýchlejšie postaviť. Základom bolo pokúšať sa zastaviť strelu súpera len v stoji, puky sa vyrážali telom, hokejkou alebo jednoducho vykopávali. Z dnešného pohľadu sa to môže zdať nelogické ba dokonca komické, no stand-up preslávil legendy ako Jacques Plante, Terry Sawchuk alebo Bill Ranford.

Výhodami bola samozrejme mobilita či lepší výhľad, obrovskou nevýhodou je chytanie striel po ľade či do dolnej polovice brány. Pri týchto pukoch brankári často pôsobili neohrabane a bezbranne.

Revolúciu priniesli až osemdesiate roky, v tejto dobe sa preslávili New York Islanders a Edmonton Oilers. Práve kanadský tím s kopou ofenzívnych hviezd ako Gretzky, Coffey, Kurri alebo Messier pôsobili priam nezdolateľne. Doba im vyhovovala, hral sa ofenzívny hokej a kluby bez takýchto útočných talentov boli jednoducho bezmocné. Práve Oilers tejto doby inšpirovali trénerov ako Jacques Lemaire ale aj Scotty Bowman, tí nútili svojich útočníkov pomáhať svojim obrancom alebo brániť zoradení v šíku na červenej čiare. Ďalším vizionárom boli nepochybne aj tréneri brankárov François a Benoit Allaire alebo Warren Strelow.

François Allaire nastúpil ako tréner brankárov v Montreale, kde svojmu mladému zverencovi Patickovi Royovi ponúkol víziu. Tento kouč študoval taktiky brankárskych legiend ako Glenn Hall alebo Tony Esposito, tí až tak nedbali na riziko zranenia tváre, ktoré sa však vďaka maskám znížilo. Práve prvý menovaný sa považuje za prvého brankára v histórii NHL, ktorý úspešne praktizoval svoj vlastný štýl neskôr nazvaný „butterfly," vďaka čomu si Hall vyslúžil aj priliehavú prezývku „Mr. Goalie."

Allaire jednoducho Royovi vypočítal, že tri štvrtiny všetkých striel smerujú po ľade a tak je lepšie ísť do kolien, z tejto pozície sa oveľa lepšie chytajú nízke strely. Mladý Kanaďan nový spôsob prijal a hneď vo svojej prvej sezóne získali Habs Stanley Cup, vďaka tomu sa motýlik stal fenoménom a z brankárov postupne urobil najdôležitejšiu časť tímu. Pointa tejto techniky je jednoduchá, brankár musí čo najviac vykrývať spodné poschodia brány, tam totiž smeruje väčšina striel. Gólman tak pri strelách ide do kolien odkiaľ je výhodnejšie tieto puky chytať, a to sa týka aj dorážok. Brankár ide pri zákroku do rozkľaku a paže buď roztiahne alebo jednoducho pritiahne k telu, čo pripomína motýľa s roztiahnutými krídlami, to dalo tomuto štýlu jeho názov. Takto pri zásahu zaberie oveľa viac priestoru v bráne, môže aj lepšie reagovať na prípadné teče alebo dorážky.

Motýlik

Dnes už dokážeme rozoznať viaceré druhy motýlika, a to „profly" (niekedy nazývaný aj blocking alebo jednoducho blokujúci štýl), a „hybrid." Ďalším je „modern stand-up", ten je pre mnohými odborníkmi akýmsi nástupcom starého stand-upu.

Profly (profil) štýl je priamy nástupca pôvodného motýlika, vznikol jeho modifikáciou a ďalším vývojom. Blokujúci štýl je taktiež výtvor Allaira, ktorý ho ušil pre Jeana-Sebastiena Giguera počas svojho pôsobenia v Anaheime. Princípom je využívanie ťažiska (hruď a panva) brankárovho tela na blokovanie striel súpera. Meno profly je odvodené od tvaru brankárskeho betónu navrhnutého pre použitie tohto štýlu.

Hybrid (zmiešaný) alebo aj hybridný motýlik je v súčasnosti veľmi rozšírený, značne ho spopularizoval brankársky boss Washingtonu Mitch Korn. Názov už napovedá, že sa jedná o kombináciu techniky butterfly a klasického stand-up.

Podľa štýlu brankára a jeho rozmerov sa musia vyberať aj betóny, samotní výrobcovia ich špičkovým brankárom šijú na mieru, a to nie len rozmerovo, ale aj technicky. Napríklad gólmani maximálne využívajúci rozpätie nôh (profly/blocking) používajú tuhšie chrániče, títo brankári sú tak často náchylní odkrývať horné poschodia brány. Princípom blokujúceho štýlu je vykryť v bráne čo najväčší priestor v spojení s vysokou mobilitou, ktorá je samotným základom techniky butterfly. Typickým znakom tohto pohybu je tzv. slajdovanie po ľade. Brankári, ktorí sú typickým príkladom pre tento spôsob sú Henrik Lundqvist, Roberto Luongo či Marc-Andre Fleury.

Rozoznať presne ktorý brankár je „hybrid," a ktorý „profly" nie je jednoduché, samotní gólmani samozrejme poznajú atribúty týchto techník, no chytajú jednoducho tak aby si ich čo najviac prispôsobili. Vďaka tomu môžeme hľadať prvky oboch motýlikov len pri jednom brankárovi. Vo všeobecnosti platí, že brankári spoliehajúci sa skôr na svoje reflexy sa radia k „hybridom" pretože sa úplne nesnažia strely blokovať a vyrážať svojim telom. Týchto gólmanov tak často môžete vidieť na nohách, hoci s absolútne zníženým ťažiskom vďaka čomu môže byť ich faktická výška v tomto postoji ešte menšia než na kolenách. Kvôli tomu potrebujú mäkšie chrániče nôh, čo im uľahčuje znovu vstať alebo jednoduchšie zaujať pozíciu v stoji. Brankári používajúci hybridný štýl sa tak pri odrazenej alebo tečovanej strele pokúšajú čo najskôr postaviť do zníženého postoja, to je však samozrejme možné len vtedy keď gólman presne alebo len približne vie kde sa puk nachádza. Vďaka tomu sú menej náchylní inkasovať do horných poschodí brány. Profly brankári v tejto situácii naopak zostanú na kolenách a presnú sa slajdovaním. Najhorlivejším zástancom „hybrid butterfly" je tréner brankárov Washingtonu Mitch Korn, jeho zverenec Braden Holtby je priam reklama na hybrid butterfly. Ďalšími brankárskymi hviezdami chytajúci týmto štýlom sú Carey Price, Tukka Rask, Sergej Bobrovsky, Ryan Miller, Jevgenij Nabokov alebo Tim Thomas, aj keď aj medzi ich technikami nájdete mnohé rozdiely.

Atletický motýlik

Dôležitými faktormi sú pohyblivosť, veľkosť a reflexy ktoré spolu súvisia a dôraz na nich má každá brankárska škola iný. Pre európsku, no najmä fínsku brankársku školu je typická atletickosť, zrejme je to dané kombinačným štýlom európskeho hokeja, kým v severnej Amerike sa hrá fyzickejšie no najmä v predbránkovom priestore. Po páde železnej opony sa tieto školy samozrejme od seba mnohé naučili a rozdiely sa znížili, no pre krajinu tisícich jazier bude pohyblivosť alfou a omegou zrejme navždy. Pre pohyblivých brankárov sa tak vžil pojem „athletic butterfly" alebo jednoducho atletický motýlik, sú to gólmani pre ktorých je hádzanie sa a rôzne rybičky úplne typické. Okrem fínskych mien ako Pekka Rinne alebo Antti Niemi sú tu majster reflexov Sergej Bobrovsky, či supermani Jonathan Quick alebo Craig Anderson. Všetko sú to brankári známi zázračnými zákrokmi, no aj tak ich jednoducho môžete zaradiť do profly alebo hybrid.

Modern stand-up

Pôvodný stand-up je modernými hokejovými kruhmi považovaný za zastaralý, avšak stále sa nájdu brankári, ktorí nevyznávajú motýlika v klasickom význame. Dajú sa označiť za „krajne hybridných" a často ich zámorské kruhy označujú ako „modern stand-up" čiže moderný stand-up. Takáto technika odmieta chytanie v motýliku a zaberanie priestoru v bráne, naplno sa spoliehajú na svoje nohy a stoja tak dlho ako je potrebné. Vyžadujú sa však ohromné korčuliarske schopnosti a práca hokejkou pri zásahu. Aj táto technika však vymiera, praktizujú ju najmä brankári starej školy, pravdepodobne posledným chytajúcim v NHL bol legendárny Martin Brodeur.

Vplyv brankárovej veľkosti

Z predchádzajúcich riadkov je jasné, že dnešná doba uprednostňuje robustných brankárov pokrývajúcich veľkú časť brány. Ťažko dnes budete hľadať v NHL jednotku menšiu než 185cm, podľa zámorských zdrojov sú vlastne len dve, Jaroslav Halák (180cm) a Jonathan Bernier (183cm). Presne 185cm merajú Cam Ward, Petr Mrázek, Henrik Lundqvist a Jonathan Quick, tento trend potvrdzujú aj posledné roky draftu. Nad 188cm a viac meria až 24 brankárskych jednotiek.