Zo skleníkových detí hviezdy nebudú! Padnú dve kvapky a už nemôžu, Chára s Hossom boli iní

Zdeno Chára, Marián Hossa, Pavol Demitra či Marián Gáborík. Hviezdy trenčianskej hokejovej liahne, ktoré sa presadili aj v zámorí a v NHL zanechali nezmazateľnú stopu. Vyrastali aj pod rukami Pavla Bratranca, trénera a pedagóga zo základnej školy v Trenčíne.

„Školské tréningy som vždy viedol ja. Odtiaľ ich všetkých poznám," hovoril pre šport.sk. „Bolo tam päť hokejových tried a človek mal o všetkých prehľad. O každom sme vedeli všetko. Len vtedy sa robil výber zo šesťdesiatich chlapcov a museli sme premýšľať, aby sme niekomu neublížili, keď sme kohosi nezobrali. Dnes sa ledva naplní dvadsať hráčov, z čoho osem je mimo Trenčína. Ale táto situácia je na 90 percent všade na Slovensku," priblížil alarmujúci stav hokejovej mládeže.

Deti dnes šport neláka tak ako v minulosti. Je iná doba, pohodlnejšia. Rodičia detičky vozia na tréningy autami, ratolesti však častokrát lákajú mobily, tablety či sociálne siete s ktorými trávia až neúmerne veľa času. Potom sa nemôžeme diviť, aká generácia vyrastá. Nikdy nebolo toľko obéznych detí ako v súčasnosti, to sú fakty.

„Chodili sme napríklad trénovať vytrvalosť do neďalekého lesoparku Brezina. Dnes padnú dve kvapky vody a detičky nemôžu. Behali tam po členky v blate a potom ich mami nadávali, že mali „zafrkané" biele tričká, ktoré sa nedali oprať," zaspomínal si Bratranec. „Oni to vtedy odbehali bez mihnutia oka. My sme stáli pod dáždnikom a chalani makali. V tom je ten rozdiel, a preto z nich vyrástli takí hráči, akí sú a boli."

Situácia je skutočne alarmujúca. Budúcnosť nášho hokeja závisí od kvality mládeže. A nielenže je málo mladých hokejistov, ale navyše aj ich kvalita a prístup pokrivkáva v porovnaní s predošlými generáciami, z ktorých vzišlo niekoľko žiarivých hviezd NHL. Máloktoré dnešné deti si uvedomujú, aká ťažká a tŕnistá cesta ich čaká, ak sa chcú vo vrcholovom hokeji presadiť. A najmä nie sú ochotné tvrdo makať.

„Ich na tréning nevozili autá. Mali tréning o šiestej a už museli ísť o 5:20 na autobus. Alebo v lete či na jeseň prišli na bicykloch. Dnes? Príde tatíčko milionár a synáčika by najradšej priniesol až do kabíny. Hoci je synáčik drevený, no dáva sponzorské, tak musí hrať. Ale to nie je len v Dukle Trenčín, toto sa deje na celom Slovensku."

Smutná realita.

Je to celospoločenský problém. Pokrivkáva financovanie športu. Vo vyspelých hokejových krajinách zo štátnych pokladníc prúdia obrovské dotácie do hokeja a potom sa nemožno čudovať, že nás hokejovo predbehli Nemci či Švajčiari.

„Už od roku 2005 nemá Slovensko žiadneho hokejistu. Toto, čo máme, nie sú hokejisti. To, že sa v NHL drží Tomáš Tatar? Ale čo ostatní? To je vidieť na výsledkoch dvadsiatky či osemnástky. Ja tomu hovorím, že to sú skleníkové deti."

V roku 2000 si kluby NHL vybrali na drafte šestnásť Slovákov, v roku 2001 pätnásť, pred dvoma rokmi nebol draftovaný ani jediný Slovák, vlani dvaja. Čo k tomu dodať?