Valábik okomentoval negatívny trend klesajúceho počtu Slovákov v NHL: Toto za tým stojí!

Pred štartom novej sezóny NHL je na súpiskách prvých tímov len deväť slovenských hráčov. Teda desať, no Marián Hossa je na súpiske Arizony Coyotes len formálne, keďže je už známe, že aktívnu kariéru mu ukončili kožné problémy súvisiace s alergiou na výstroj.

Richard Pánik je na súpiske Arizony, Zdeno Chára a Jaroslav Halák budú hájiť farby Bostonu, Tomáš Tatar po prestupe z Vegas bude hrať za Montreal, Christián Jaroš potešil výkonmi a dostane šancu v Ottawe, rovnako Martin Marinčin v Toronte, zaujímavé bude sledovať, či Marko Daňo dostane viac príležitostí ako v minulej sezóne v drese Winnipegu, dlhodobo zranení sú Andrej Sekera (Edmonton) a Marián Gáborík (Ottawa), na margo ktorého z tábora Ottawy prichádzajú pochybnosti, či vôbec v tejto sezóne bude môcť hrať.

V AHL budú účinkovať Peter Cehlárik s Martinom Bakošom (Boston), Michal Čajkovský (Carolina), Patrik Rybár (Detroit), Peter Budaj (Los Angeles), Marián Studenič (Calgary), Erik Černák (Tampa Bay) a Kristián Pospíšil (Toronto).

Negatívny trend klesajúceho počtu Slovákov v zámorskej NHL okomentoval pre Šport Boris Valábik, bývalý hráč tejto súťaže, v súčasnosti profesionálny policajt a televízny analytik.

„Liga sa veľmi omladila. V kluboch sa neboja dávať priestor mladým, ale talentovaným a perspektívnym hráčom. Aj preto nevidím veľmi veľký priestor pre našich hráčov momentálne bojujúcich o miesto v prvých tímoch NHL. Tie časy sú nateraz preč," hovoril Valábik.

Prechod z európskych klzísk na užšie zámorské, etablovanie sa na tunajší herný štýl, zvládnuť jazyk a zmenu životného štýlu. To je pre slovenských hráčov často obrovským problémom.

„Je to pre nich obrovský šok. Či už tréningová záťaž alebo zmysel pre detail, aký tam od nich zrazu vyžadujú. To, čo si mysleli, že je v Európe hokej, tam zistia, že nie je. V Amerike sa to totiž berie úplne inak, podrobnejšie, intenzívnejšie.”

Slovákov v kempoch NHL bojuje každoročne dostatok, no len málo z nich dokáže prejsť náročným sitom a vybojovať si miesto na súpiskách prvých tímov. Neraz ich zastavia zranenia, ako napríklad tento rok Martina Bakoša. Kvôli tomu stratil šancu dokončiť kemp a presvedčiť kompetentných.

„Tieto zranenia prichádzajú kvôli intenzite tréningov. Tam sú totiž cvičenia na ľade tak intenzívne ako samotný zápas. Keď aj hráči jeden zvládnu, tak už po týždni sa cítia ako zbití. Vtedy telo hokejistovi, resp. športovci dá najavo, že to nezvláda a zraní sa.”

Valábik zranenia pripisuje tomu, že s podobnou intenzitou tréningov sa slovenskí hráči pôsobiaci v Európe nikdy nestretli. Nie sú dostatočne fyzicky pripravení a odrazí sa to na zraneniach.

„Na to, že sa zo začiatku kempov vždy niekto zraní, iné vysvetlenie nemám. Buď je to smola alebo sú chalani silovo slabo pripravení. Ale asi nič nie je náhodou,” myslí si bývalý obranca NHL.

„Z vlastnej skúsenosti viem, že niektoré tréningy boli oveľa ťažšie ako zápasy. V zámorí pred cvičením často počujete od trénera výraz ‚game like’. Jednoducho očakáva nasadenie ako v zápase. Je to ozaj veľká záťaž, ktorá trvá minimálne do Vianoc, kedy sa s intenzitou uberá smerom k play-off. Z toho potom pramenia úrazy, ale tie môžu vychádzať aj z iných vecí, nešťastný pád či osobný súboj," prináša svoje skúsenosti Valábik.

„Priznám sa, že v Amerike ma vedel päťdesiatminútový tréning zničiť viac, ako hodinu a pol tréningu na ľade v Európe. Bol však omnoho účelnejší,” dodal.