Prospekt Calgary otvoril trinástu komnatu: Trápili ma depresie, nechcel som viac žiť

Otvorené príbehy slávnych ľudí majú svoj zmysel. Keď priznajú, s akými problémami vo svojom vnútri bojujú a nehanbia sa, podporia tým ostatných ľudí trpiacich niečím podobným. Dodajú im nádej, dodajú im odvahu. A tak sa ako keby roztrhlo v poslednom čase vrece s priznaniami o mentálnych problémoch.

Začal to Corey Hirsch, ktorý otvorene rozprával o ťažkom období, o svojom boji s obsedantno-kompulzívnou poruchou, o pokuse o samovraždu. Nedávno sa pridal aktívny gólman Robin Lehner. Počas jedného z minulosezónnych zápasov sa cítil zle, mal pocit, že ide dostať infarkt a počas zápasu vystriedal. Mal temné myšlienky, depresie, priznal, že aj samovražedné sklony. Problémy riešil alkoholom, čo mu rozhodne nepridávalo na pohode. Rozhodol sa liečiť a ako sám vyhlásil, pred sebou má prvú triezvu sezónu.

Tieto priznania dodali odvahu aj mladému gólmanovi Tylerovi Parsonsovi, ktorý tiež vyšiel na svetlo sveta so svojím hrozným príbehom.

Dvadsaťjedenročného mladíka v druhom kole draftu 2016 vybralo Calgary Flames. V minulej sezóne sa trápil v AHL v drese Stocktonu, zasiahol do siedmich zápasov, no mal mizernú 85,6 % úspešnosť. Preto väčšinu sezóny odchytal v nižšej ECHL za Kansas City. Na konte mal 28 štartov, no opäť nie príliš oslnivú úspešnosť zásahov - 90,2%.

Pritom v sezóne predtým vychytal Američanom na MSJ zlato a mal najlepšiu % spomedzi všetkých gólmanov v juniorskej OHL. Za obrovským úpadkom formy stoja práve problémy s jeho psychikou.

Tyler Parsons sa ocitol na tmavom miesto. V skutočnosti, tom najtmavšom akom si dokážete predstaviť. Slnko svietiace na oblohe nedokázalo napraviť jeho náladu.

Bol opantaný hnevom, úzkosťou, depresiou.

Bol 4. júl. Nachádzal sa na sedadle spolujazdca, jeho matka Kim ho viezla na letisko. Mieril na kemp nováčikov Calgary. No do svojej destinácie nedorazil.

Po tom, ako jeho matka počula zúfaly emocionálny výbuch syna Tylera, ktorý hovoril o svojej zúfalej potrebe zastaviť bolesť, o myšlienkach na samovraždu, ju prepadol strach zo zdravia svojho miláčika a okamžite musela konať.

Zaparkoval v blízkosti letiska a sľúbila synovi, že sa od neho nepohne.

Znamenalo to, že Parsons zmeškal let na rozvojový kemp Flames.

„Musím tam ísť mama," hovoril Tyler. „Hovorím mu, nezáleží na tom, nepôjdeš nikam. Zavolaj chlapíkom, ktorí ti poslali lístok a povedz im, že v lietadle nesedíš. To sme presne aj spravili. Zavolala som ľuďom z Flames a hovorím, že som ho neposlala do lietadla, keď sa cíti takto. Aby bol týždeň sám v hotelovej izbe? Nie. Otočili sme a išli sme späť domov," spomínala matka mladého talentovaného brankára.

„To bol zlomový bod."

„Je to extrémne ťažké vysvetliť," hovoril samotný Parsons. „No ľudia, ktorí sa ocitli v tomto štádiu, vedia o čom hovorím. Nemyslím, že keby som išiel na to lietadlo, bolo by to dobré. Vystrašil by som sa. Cítil som sa ako monštrum."

„Nechcem, aby ma niekto ľutoval. Je mi už lepšie. No predtým, ako sa toto všetko stalo, myslel som, že duševné zdravie a všetky tie veci boli len veľké kecy."

Parsons v dvoch otvorených rozhovoroch hovoril o svojom osobnom rozpade po prvej profesionálnej hokejovej sezóne.

„Nebudem len sedieť a držať to v sebe, keď moje slová, môj príbeh, môžu niekomu ďalšiemu zmeniť život," objasnil Parsons dôvody, prečo vyšiel so svojím príbehom na verejnosť.

„Ak môžem niekomu pomôcť dostať sa z tohto štádia, možno zachrániť život... pretože veľakrát som bol vo fáze, že som už nechcel byť nažive," otvorene priznáva.

„Obzvlásť v pozícii brankára dostávate rany do hlavy. Teraz je to dobrý pocit. Niekedy sme aj my len ľudia a dostávame takéto myšlienky do hláv. Potom začínajú problémy s mentálnym zdravím."

„Nabaľuje sa to na seba. Jedna vec sa pridáva k druhej. Začína to s malou záležitosťou, no potom sa to nabaľuje, nabaľuje a nabaľuje až dokým to nie je mentálne i fyzicky bolestivé."

Ako náhle sa v organizácii Flames dozvedli o Parsonsových problémoch, poslali mu ďalšiu letenku. „Všetci v tom boli zapojení," uviedol nevlastný otec Al Williams. „Nikto nebol blázon." Organizácia jasne uviedla, že Parsonsovi poskytne celé spektrum podpory.

Tak sa aj stalo.

Keď Parsons napokon vycestoval do Calgary na kemp, zostal mimo ľadu. Absolvoval sedenia s odborníkmi na mentálne zdravie.

„Odvtedy sa veci začali hýbať správnym smerom. Bol to môj prvý krok k zlepšeniu," spomína mladý brankár. „Tieto problémy sa dajú takto odstrániť. Viac ľudí musí o nich otvorene hovoriť. Ak sa cítite v rozklade, porozprávajte sa o tom s niekým. Nakoniec som sa porozprával. Cítil som sa, ako keby som sňal z pliec tisíc libier závažia."

„Rozpoznanie toho a kopanie toho do zadku je práve teraz veľmi dobré," hovoril Parsons.

Parsons zistil, že nie je jediný s rovnakým problémom po tom, ako sledoval video Daniela Carcilla, ktorý začal mať po úraze hlavy problém s mentálnym zdravím. To ho zastavilo.

„Bol na tej istej lodi ako ja - mal otras mozgu a po ňom problém s duševným zdravím. To bol bod zmeny. Neviem, či ste to videli, ale toto video do veľkej miery vysvetľuje, ako som sa cítil."

Parsons utrpel niekoľko otrasov mozgu, vrátane jedného v poslednej sezóne.

Calgary mu vybavilo v lete týždeň s chiropraktikom neurológom v Michigane, ktorý sa snažil vyladiť jeho videnie a rovnováhu. Parsons pokračuje v predpísaných cvičeniach.

„Vyšiel som z toho s úžasným pocitom, lepším ako kedykoľvek predtým," spomínal Parsons. „Nikdy v živote som nemal lepšiu mentalitu."

Uvoľnený po tréningu v Saddledome bol Parsons zhovorčivý, sebavedomý, zanietený a optimistický. Ďaleko od toho, v akej mentálnej forme bol pred pár mesiacmi. Súhlasil.

„Cítim sa skvele. Cítim sa lepšie ako kedykoľvek predtým - o 100 000 percent. Keby som nebol otvoril dvere a nezačal hovoriť, nesedel by som teraz na tomto kresle a nerobil tento rozhovor. Pravdepodobne by som už nehral hokej."