Nemali hrať spolu, no hokejový osud pomohol stvoriť impozantný príbeh

Príbeh sa začal písať 26. septembra 1980, keď sa Tommymu a Tare Sedinovcom narodil ich tretí a štvrtý syn. Po najstaršom Stefanovi a druhorodenom Petrovi sa narodilo prvé jednovaječné dvojča Henrik, šesť minút nato prišiel na svet mladší Daniel. Miesto narodenia i prostredie nasvedčovali, že bratia budú v živote koketovať s hokejom. Švédsky národný šport mali v krvi, hral ho ich otec aj brat, v neveľkom meste Örnsköldsvik preslávenom tradičným klubom MoDo Hockey je to proste váš osud. Zaujímavé je, že dvojičky nehrávali spolu až do svojich štrnástich rokov, v tom čase ešte obaja nastupovali na pozíciách centrov, no potom sa Daniel preorientoval zo stredu útoku na krídlo, čím definitívne zmenil osud oboch bratov.

Čoskoro potom zažili Sedinovci svoj veľký debut v najvyššej švédskej lige, v sezóne 1997/98 nastúpili za MoDo ešte ako 16-roční chlapci a neviedli si vôbec zle, v tom istom roku sa dostali aj do juniorskej reprezentácie a odohrali svoj prvý z troch juniorských šampionátov. O rok neskôr začala ich hviezda strmo stúpať, v MoDo sa zaradili k lídrom, podobne tak v juniorskej reprezentácii. Chémia medzi nimi bola skrátka úchvatná, mysleli a hrali ako jeden muž, povýšili hernú identitu na nový level a v rebríčkoch pred draftom 1999 sa posunuli do čela.

S tým bol ale spojený veľký problém. Bolo totiž jasné, že Henrik aj Daniel prídu na draft v prvej päťke, čo ale znamená, že je takmer nemožné aby spolu pokračovali v jednom tíme. Ich agent Mike Barnett začal vymýšľať rôzne scenáre, ktorými by im to umožnil. Mohli napríklad odmietnuť podpísať nováčikovské kontrakty, nastúpiť do niektorej zo severoamerických juniorských líg a po dvoch rokoch ísť znovu na draft. Barnett sa ale namáhal zbytočne, svoje plány totiž kul generálny manažér Vancouveru Brian Burke. Preslávený stratég chcel dvojičky vo svojom tíme a na tento účel bol ochotný ísť aj cez mŕtvoly. Prostredníctvom dômyselných trejdov sa mu to napokon aj podarilo.

Nucks už mali istú voľbu číslo tri, ktorú im prisúdil žreb. Burke potom zjednal výmenu s Chicagom, kam poslal nadaného obrancu Bryana McCabea a dve voľby v prvom kole. Zaistil si tak štvrtú voľbu v drafte, čo ale pochopiteľne nestačilo. Tento „pick" potom vyobchodoval do Tampy, ktorá držala voľbu číslo jeden. Canucks tak mali v držbe prvú a tretiu voľbu, čo ale stále neznamenalo istotu. Burke preto vymenil prvý výber do Atlanty, za celkovú druhú voľbu. Na prvý pohľad nelogická výmena prvej voľby za druhú bola ideálnym riešením, trejd totiž obsahoval podmienku, že si Thrashers nevyberú jedno z dvojčiat. A tak sa stalo. Klub z Georgie bol na ťahu prvý a vyriekol meno českého talentu Patrika Štefana. Voľby číslo dva a tri potom Burke využil na výber bratov, ktorí vystúpili na pódium bok po boku a bok po boku sa odeli do farieb Canucks, ktoré hájili ďalších 19 rokov. S tým sa viažu ďalšie zaujímavosti, napriek tomu, že Burke vyriekol obe mená takpovediac spoločne, pre potreby histórie sa Daniel stal dvojkou a Henrik trojkou draftu, keďže jeho formulka bola „Daniel and Henrik Sedin". Ďalšou zaujímavosťou je, že štvrtá voľba sa cez Chicago, Vancouver a Tampu dostala až k New Yorku Rangers, ktorí siahli po ďalšom Čechovi Pavlovi Brendlovi.

Podľa zákulisných informácii boli zástupcovia Tampy pripravení na drafte vybrať do svojho tímu Daniela, no ten prostredníctvom Barnetta zástupcom Lightning tlmočil, že s klubom nepodpíše pokým nebude v jednom tíme so svojim bratom. Niekedy skrátka musíte ísť hokejovému osudu naproti. Iróniou osudu je, že Daniel strelil svoj prvý gól v NHL práve do siete Tampy.

Sedinovci pokračovali po drafte v strmom raste. Sezónu 1999/2000 ešte strávili doma vo Švédsku, vekom stále juniori sa postarali o niekoľko hodnotných zápisov do dejín švédskej najvyššej súťaže a potvrdili svoj rázny krok smerom k NHL. Ročník 2000/01 strávili vedľa seba v treťom útoku. Pre Daniela bola druhá sezóna asi najnáročnejšou v kariére, prešiel si preslávenou krízou druhej sezóny (tzv. sophomore jinx) a zaznamenal kariérne minimum v počte gólov aj najdlhší šnúru bez streleného gólu (25 zápasov). Obaja sa však do lockoutu sezóny 2004/05 zlepšili natoľko, aby boli v novej ére považovaní za lídrov mužstva Nucks.

Od sezóny 2005/06 dokázal Daniel šesťkrát po sebe zapísať v každom roku aspoň 70 bodov, Henrik dokonca sedemkrát. Treba objektívne dodať, že by sa to po siedmykrát podarilo aj Danielovi, do cesty sa mu však postavilo zranenie. „Sedemdesiatku" potom opätovne obaja pokorili aj v roku 2015. Počas play-off 2007 hrali dvojičky dôležitú rolu v najdlhšom zápase histórie Canucks, keď v prvom zápase prvého kola proti Dallasu prihral Daniel Henrikovi na víťazný gól v štvrtom predĺžení v čase 138:06. Ich najžiarivejšie časy prišli medzi rokmi 2008 a 2012. Nezabudnuteľná zostane ich spolupráca s krajanom Markusom Naslundom (taktiež rodákom z Örnsköldsviku). V roku 2010 Henrik zdvihol nad hlavu dve najprestížnejšie individuálne trofeje Hart Trophy pre najužitočnejšieho hráča a Art Ross Trophy pre najproduktívnejšieho hokejistu. O rok neskôr vystriedal Henrika v pozícii laureáta trofeje Arta Rossa Daniel, ktorý k tomu pridal aj Teda Lindsay Award pre najlepšieho hráča podľa hráčskej asociácie NHLPA.

K najvytúženejšej trofeji mali blízko blízučko práve v roku 2011. Z pozície víťaza západnej konferencie sa prehrýzli cez Chicago, Nashville a San Jose až do finále proti Bostonu. Séria dospela k siedmemu zápasu, v ktorom si dvojičky vylámali zuby na skvelom gólmanovi Bruins Timovi Thomasovi. Napriek jasnej streleckej prevahe 37:20 museli Canucks prehrýzť snáď najťažšiu prehru v tímovej histórii v pomere 0:4.

Najvýraznejším tímovým úspechom tak pre Sedinovcov zostáva zlato z turínskej olympiády v roku 2006, nemalý podiel mali Henrik a Daniel aj na zlate z domácich majstrovstiev sveta v roku 2013. Kariéru ukončia tak, ako ju začali, spolu. V Britskej Kolumbii zanechali silný odkaz a ceremoniál vyradenia Henrikovej 33-ky a Danielovej 22-ky je len otázkou času. V histórii klubu majú status najväčších legiend a ich zápisy tak skoro niekto neprekoná. Henrik odohral za klub najviac zápasov (k dnešnému dňu 1327), nazbieral najviac asistencii (828) aj bodov (1068), je najproduktívnejším presilovkovým hráčom (368 bodov) dokonca je najlepší aj v hodnotení +/-. Daniel je naproti tomu najlepším kanonierom (391 gólov) aj presilovkovým strelcom (137 gólov v početnej výhode) a pochopiteľne má aj najviac víťazných zásahov (85).

Ich kariéru ale nemôžeme hodnotiť selektívne ani z hľadiska štatistík, takže dvojčatá počas bohatej kariéry vo Vancouveri odohrali 2630 zápasov, strelili 631 gólov a pridali 1475 asistencii.

A aby to nebolo len o hokeji, tak Daniel je už trinásť rokov ženatý so svojou láskou z mladosti Mariette, s ktorou má tri deti, dve dcéry Ronju a Annu a syna Erika. Henrik sa rok po svojom bratovi oženil s Johannou, s ktorou má dvoch synov Valera a Harryho. Každé leto trávia obe rodiny v rodnom Örnsköldsviku.

Tak ďakujeme za všetko Sedin Twins.