Nemal som telefón, ani peniaze. Plakal som a prosil o pomoc

Má v bunde tajné vrecko, kde ukrýva peniaze, za ktoré si kúpil nejaké jedlo. Pravdepodobne nebude mať dosť na lístok z Čeljabinska do Korkina, kde býva so starými rodičmi. Tajné vrecko v útrobách oblečenia mu ušila jeho babka, v tomto sibírskom veľkomeste nie je v týchto časoch vôbec bezpečne. Mesto ovládajú gangy, percento drogovo závislých je vysoké, pre osemročného drobného chlapca predstavuje pascu. Tajné vrecko chráni to málo peňazí čo má pred kriminálnikmi, pre ktorých predstavuje ľahký terč. „Nemal som telefón, nemal som peniaze. Plakal som a prosil o pomoc. Nebolo to vôbec príjemné," spomína Panarin.

Malý Artemij sa nemá ako dostať domov, od okoloidúcich priam žobre peniaze na autobus. Malé, blonďavé chlapiatko nakoniec má šťastie. „Kde sú tvoji rodičia? Prečo plačeš? Stratil si sa?" Dobrí ľudia z Čeljabinsku mu pomôžu, musí ale sľúbiť, že peniaze minie na lístok. Chlapec sa upokojí, utrie si slzy a nadýchne sa, netuší, že práve začína jeho veľkolepá cesta medzi tie najžiarivejšie hviezdy. O necelých 20 rokov neskôr spomína na tento deň ako na najhorší v živote, vtedy však už zarába milióny a je vzorom pre tisíce osemročných chlapcov naprieč Ruskou federáciou.

Takýto osud si málokto z nás vie predstaviť, pre Rusko tej doby bol však celkom bežný. Artemij nemal také detstvo ako väčšina z nás. Keď mal tri mesiace, jeho rodičia sa rozviedli, nik z nich si bábätko nechcel nechať, a tak smeroval do pestúnskej starostlivosti k jeho starým rodičom. Tí mu dali všetko, čo mali, lásku, energiu a aj to málo majetku, ktorý mali. Artemij vyrastal v mestečku Korkino, v ktorom sa narodil, spolu s dedom Vladimirom a babkou Ninou.

„Toto je môj domov," usmieva sa dnes Panarin. „No okrem baní sa tam nedá veľmi kde pracovať." V tomto 40-tisícovom mestečku ľudia žijú vďaka miestnej baníckej oblasti, ktorá živí väčšinu obyvateľstva, dedo Voloďa nebol výnimkou. Ako chlapec to síce skúšal ako hokejista, no nedokázal sa z Korkina presadiť ďalej, takže zostal pracovať ako baník, neskôr si zarábal ako poľnohospodár. Babka Nina pracovala v miestnom odevnom závode, popri tom si privyrábala ako pekárka.

Keď sa v dome starých rodičov zjavil malý Artemij, Vladimir sa rozhodol splniť si svoj sen skrz svojho malého vnuka. V piatich rokoch sa na miestnom zimáku naučil korčuľovať, najprv aj keď len na krasokorčuliarskych korčuliach, ale aj to sa ráta. Potom síce dostal skutočné hokejové korčule, tie mu ale boli také veľké, že si ich obúval na normálne topánky.

Zvyšok výstroje nebol omnoho luxusnejší, dotrhané rukavice Vladimir opravil vďaka starým koženým topánkam, šnúrky zostrojil zo starého lana, časť výstroje ušila aj babka. Na tréning sa Artemij vozil na starom UAZe, ktorý pochádzal ešte z druhej svetovej vojny, na ktorom už skrz hrdzu nebolo ani vidno karosériu. Auto malo časté poruchy, takže malý hokejista sústavne meškal na tréning.

Keď si to všetko predstavíte, musí vám byť jasné aká bola reakcia zvyšku detí. „Stále sa zo mňa smiali," spomína dnes už s pokojom Panarin. „Smiali sa dedovmu autu aj môjmu oblečeniu. Uznávam, že som nevyzeral najlepšie."Jednoducho neboli peniaze, oblečenie často vyrábala babka a chlapec skutočne pôsobil ako z veľmi chudobných pomerov.

Pokiaľ však išlo o hokej, všetko ostatné išlo stranou. Dedo malého chlapca poriadne drezúroval. „Stále na mňa pokrikoval. Pokrč kolená! A podobne," spomína Panarin. Ako osemročný začal hrávať v Čeljabinsku, šesťkrát do týždňa musel absolvovať cestu autobusom dlhú asi 40 kilometrov. Starý UAZ bol buď rozbitý alebo neboli peniaze na benzín, takže jazdil autobusom. Peniaze ukryté v tajnom vrecku a malý chlapec hrajúc sa v autobuse s hračkami. „Neexistujú slová, ktoré by opísali jeho pocity," hovorí Panarinov kamarát z detstva Grigorij Belousov. „Má však silný charakter a rodina vždy našla cestu z ťažkej situácie. Samozrejme, často potrebovali pomocnú ruku, ale väčšinou to dokázali vyriešiť sami."

Asi si ťažko predstaviť, že tie najväčšie skúšky v hokejovom živote malého chlapca ešte len mali prísť. Nikdy nebol považovaný za veľký talent, nemal dostatočnú postavu, takže bol skôr takým outsiderom. Keď mal 13 rokov poslali ho z prvého mužstva Čeljabinsku do „béčka". Vladimir zúril a Artemij sa dušoval, že hokej navždy opustí. „Stratil som akúkoľvek nádej," hovorí o ťažkých časoch.

Ako spása však prichádza pomocná ruka, otec Grigorija Belousova našiel hokejovú školu, ktorá sa ho bola ochotná ujať. Nachádzala sa však až v ďalekej Moskve, presnejšie na jej periférii v Podoľsku. Dva dni cestovať vlakom a žiť tak ďaleko od starých rodičov. Malý chlapec však nabral odvahu a ukázal charakter, ktorý ho bude v nasledujúcich rokoch zdobiť. Vyplatilo sa. Až tam si totiž prvýkrát oblečie skutočnú hokejovú výstroj, od klubu dostal všetko potrebné, korčule, chrániče a všetko úplne nové. Bolo to ako úplne nový svet.

„Predtým som vôbec necítil puk," spomína Panarin na starú, hrubú, koženú výstroj. „Teraz som cítil hokejku aj puk. Bol to šok." V Podoľsku videli to, čo tréneri v Čeljabinsku nie, práve im patria zásluhy a s hrdosťou tvrdia, že hviezda Artemij Panarin je práve ich hokejovým odchovancom. „Dobre si spomínam na deň, keď k nám prišiel. Bolo to také škaredé káčatko, no bol z neho cítiť potenciál," hovorí tréner Sergej Levašov.

Panarin si na svoj prechod do Podoľska spomína dobre, ako ale sám hovorí, necítil tlak. Prinajhoršom by sa musel vrátiť do Korkina, možno by sa ako dedo zamestnal v bani alebo niekde v továrni, ktovie. Namiesto toho ale strávil roky vo Víťaze Podoľsk a rok od roka sa zlepšoval. Ako 16-ročný už dávno prekonal tých, ktorí sa mu v detstve posmievali. V sezóne 2008/09 debutoval v KHL ako 17-ročný, o dva roky neskôr cestoval na MS do 20 rokov, ktoré vyústili vo veľké zadosťučinenie.

Rusi pricestovali do Buffala so solídnou partiou, ktorú viedol kapitán Vladimir Tarasenko a prvý center Jevgenij Kuznecov. Zborná sa vďaka skvelým obratom vo štvrťfinále i semifinále prebojovala až do finále, kde na narazila na dovtedy suverénnu Kanadu. Rusi prehrávali už 0:3, no opäť dokázali zápas otočiť, dvoma gólmi (vrátane toho víťazného) sa na tom podieľal aj drobný útočník Artemij Panarin. „Korkino!" kričal pri oslavách do kamery.

V NHL si ho na drafte nevybral nik, takže pokračoval v kariére v KHL, skrz Kazaň sa dostáva až do Petrohradu, s ktorým vyhráva Gagarinov pohár. Nasleduje NHL. Ďalší dôležitý moment. Panarin po rokoch priznáva, že mu dedo takúto zmenu neodporúčal. „Nikdy predo mňa takéto ciele nestaval, keď som mal možnosť odísť, naliehal aby som nešiel. Bál sa, že ma tá liga zlomí." Najprv 35 minút v autobuse z Čeljabinska do Korkina, potom 12 hodín vo vlaku do Podoľska a teraz 18 hodín v lietadle na druhý koniec sveta.

V Chicagu sa však stal jednou z najväčších hviezd ruského i svetového hokeja. Dvojica Panarin – Kane patrila v NHL k najúchvatnejším, spolu strieľali jeden krásny gól za druhým. Panarin si odniesol Calder Trophy pre najlepšieho nováčika. Po dvoch sezónach sa ale musel opäť sťahovať, vedenie ho totiž vymenilo do Columbusu.

Ako sa tento mladý hráč postaví novej situácii v novom meste? Aký dôležitý preňho bol na ľade Patrick Kane? Ako zareaguje na nového trénera? Dnes vieme, že jeho výmena za Brandona Saada je asi tou najlepšou v histórii mladej organizácie Blue Jackets. Vo svojej prvej sezóne prekonal zápisy Raya Whitneyho aj Ricka Nasha v počte asistencii a bodov v jednej sezóne. Ako krátko mu trvalo stať sa možno najlepším hráčom aký kedy v Ohiu hral.

Ako hovorí on i jeho agent Dan Milstein, na novú príležitosť sa tešil. V Chicagu bol tak trochu na vedľajšej koľaji, teraz môže prevziať zodpovednosť za celý tím.

„Jeho túžba sa zlepšovať každý deň ma udivuje," hovorí inokedy veľmi prísny kouč John Tortorella. „Miluje hokej, miluje byť na ľade a svojou vášňou strháva celý tím." Po vlaňajšom vypadnutí s Pittsburghom v Columbuse dobre vedeli, že tímu chýba skutočná superstar. Ako dar z nebies prichádza ponuka z Chicaga, na ktorú GM Jackets Jarmo Kekäläinen okamžite kývne. A Panarin sa vyplatil, tento rok v sérii s Washingtonom bol práve on ten, ktorý stvoril najväčší rozdiel medzi Blue Jackets edície 2017 a edície 2018. Skúsený súper ale napokon nájde spôsob ako odstaviť hviezdny útok Panarin – Dubois – Atkinson a sezóna končí po prvom kole.

Jeho osud, všetko čím si prešiel stvorilo neuveriteľného hráča. John Tortorella stále premýšľa, ako mohol nadobudnúť tieto schopnosti. Možno stará, nepohodlná a na kolene zostrojená výstroj pomohla stvoriť jeho brilantnú techniku. Možno chudoba stvorila jeho neochvejnú túžbu uspieť. „Je to neuveriteľné," hovorí kapitán Columbusu Nick Foligno, ktorý sa len nedávno dozvedel, aký príbeh sa za Panarinom skrýva. „Je ťažké si predstaviť, čomu musel čeliť a čo všetko prekonal. Teraz mi je jasné, odkiaľ je taký skromný, dobrosrdečný a hladný po víťazstvách. Práve jeho túžba byť najlepším z neho urobila hráča, ako ho vidíme dnes."

Keď sa o jeho príbehu dozvedel John Tortorella, tak ako sám hovorí bolo ťažké vyhnúť sa dojatiu. „Je to jeden z najsilnejších hráčov na ľade. Jeho psychická odolnosť sa mení na fyzickú. Akou nepriazňou osudu prešiel. Všetko, čo hovoríme, postup do play-off? Víťazná séria? To je nič v porovnaní so skutočným životom."

Artemij taktiež patrí k veľkej skupine hráčov, ktorá má svoje zápasové rituály. Ten jeho nie je žiadnym tajomstvom, no predsa sa od tých bežných niečím líši. V šatni skrýva obrázok Panny Márie a Ježiša Krista. Po zápase ho vždy pobozká, prežehná sa a odloží do vrecka. Modlitba pred každým zápasom samozrejme tiež nemôže chýbať. Za pravého veriaceho sa ale skromne nepovažuje. „Nesúhlasím so všetkým, čo píše biblia," hovorí, hoci pevne verí v Boha. Pravoslávna viera je tiež silnou väzbou na jeho vlasť, na Rusko. Jeho rodinný život je totiž trochu iný. S matkou Elenou, ktorá ho ako bábätko opustila ale udržiava kontakt, minulosť jej nevyčíta. S otcom Sergejom komunikuje niekoľkokrát ročne. „Vždy bude mojim otcom," opisuje jednoducho svoj vzťah k nemu. „Nemáme však taký vzťah medzi rodičmi a dieťaťom, aký majú bežné deti, chýba to rodinné teplo."

S babkou a dedkom je to však úplne o inom. Viete, na čo minul Artemij svoju prvú výplatu? Kúpil dedovi nové auto. Leto trávi tak, ako ho trávil v detstve, na gauči v dome starkých, nie v luxusných hoteloch. „Veľmi sa podobá na svojho deda," hovorí Belousov. „Má zmysel pre humor, vie sa zabávať, no vie byť aj vážny." Vladimir je podľa jeho slov prísny, ale veľmi milý. „Je to človek, na ktorého sa vždy môžete spoľahnúť." Babka s dedkom vraj vždy ponocujú len aby mohli sledovať svojho vnuka v akcii. Rovnako ako v detstve spolu s dedom rozberajú jeho zápasy. Často sa vraj preto hádajú. „Po poslednej hádke sme sa nebavili tri týždne," spomína so smiechom Panarin. „Dal som dva góly a on mi povedal, že sa mám viac snažiť, robiť to a to lepšie. Neodolal som a povedal, dedo asi si od teba musím oddýchnuť,"smeje sa Panarin. „Mnoho im dlhujem, za všetko čo mám ďakujem práve im."

Mimo ľad je stále trochu ostýchavý, keď do Ameriky prišiel, nevedel vôbec po anglicky a jeho ostýchavosť v komunikácii je cítiť aj po troch rokoch v zámorí. Veľmi sa spriatelil s krajanom Sergejom Bobrovským a jeho manželkou Oľgou. Obaja budú v lete 2019 neobmedzene voľnými hráčmi a vedenie s nimi pravdepodobne začne jednania o novej zmluve už toto leto. Podľa odhadov si obaja môžu nárokovať aj na takých 10 miliónov ročne. No ako sám Panarin hovorí, na peniazoch až tak nezáleží. Už keď podpisoval novú zmluvu v Chicagu, odriekol časť nárokov a uprednostnil rýchlu dohodu pred tučnou. „Peniaze nehrajú veľkú úlohu, chcem získať niečo, čo sa nedá kúpiť," hovorí skromne, no potom sa zarazí a so smiechom dodá „len to nehovorte generálnemu manažérovi."