História - Slováci v NHL: Stan Mikita

Neuveriteľný príbeh, ktorý by ani ten najlepší režisér nenapísal. Takto hodnotí svoju cestu za hokejom dnes 75-ročný rodák z dnes už zatopenej dedinky Sokolče na Slovensku.

Vlastným menom Stanislav Gvoth sa narodil ako druhé dieťa z troch rodičom Jurajovi a Emílii. Prvých osem rokov prežil vo vtedajšom Československu. Jeho ujo a teta - Joe a Anna - žili v Kanade a keďže nemohli mať vlastné deti, požiadali jeho rodičov, či by im ho nedali aby šiel naspäť s nimi. Počas dlhého rozhovoru zrazu vyšiel z izby Stanislav. Bol hladný, no mama túto poznámku zrejme prepočula, otočila sa na svojho brata a jeho ženu a povedala: "Dobre, vezmite si ho."

Ako píše sám Stan vo svojej knihe: "To bol okamih, ktorý mi zmenil život. Čo keby ma v ten večer neprebudil hlad? Čo keby som sa bol jednoducho vrátil do postele a rodičom by sa o to ťažšie dávalo zbohom svojmu mladšiemu synovi?"

Malý Gvoth mal len osem rokov, keď sa vydali na cestu. Spolu so Stanom cestovala jeho sesternica (vlastne už sestra) Irena. Po náročnej plavbe dorazil Stan do svojho nového domova. Do mesta St. Catharines. Ako v knihe uvádza, zaskočilo ho, keď videl, že Joe musí chodiť do roboty. V Československu bola totiž mienka o USA a Kanade taká, že tam sa vlastne vôbec nepracuje - akoby peniaze rástli samé na stromoch.

Hoci bol Stan tak trochu problémovým dieťaťom a nevedel ani slovko anglicky, tak nabral na ulici prvé skúsenosti s hokejom. Často sa motal okolo partie chlapcov, ktorí hrali pouličné zápasy, keď si ho raz všimol chalan, čo im "šéfoval". Volal sa Bob Johnson. Hoci malý Mikita nehovoril vôbec po anglicky, predsa sa dohovorili a Stan si tak prvýkrát v živote zahral hokejový zápas - aj keď len v topánkach na asfalte s loptičkou. Ako píše: "Uvedomil som si, že neznášam porážku a veľmi nerád prehrávam v situácii jeden na jedného. Bol som veľmi bojovný typ."

Ako Stan rástol, tak ho hokej čím ďalej tým viac bavil a aj zhodou náhod a s prispením šťastia sa dostal do hokejového tímu St. Catharines. Ako dospieval, často o ňom písali ako o najväčšom hokejovom talente v Kanade, aj keď to on tak - podľa jeho vlastných slov - nevnímal. Viackrát mu jeho milovaný šport chcela zakázať po zraneniach jeho adoptívna mama Anna, no mladý bojovník ju vždy dokázal presvedčiť.

Mikitov debut v NHL sa odohral v novembri roku 1958. Sám Stan si na ten zápas veľmi živo spomína. Center hrajúci na pravú stranu svoju premiéru odohral proti slávnym Canadiens. Ba čo viac, na svoje prvé buly sa postavil proti ďalšej legende - stál proti nemu sám Jean Beliveau!

V čase, keď sa mladý útočník dostal do Chicaga, hral za jedno z najslabších (ak nie rovno najslabšie) mužstiev v NHL. V kabíne sa stretol s ďalším Slovákom - Elmerom Vaskom. Mikita spoločne s ďalšou legendou Bobby Hullom a brankárom Glennom Hallom však mali jasnú víziu toho, ako raz dotiahnu Black Hawks k vytúženému poháru.

To sa im podarilo vlastne skôr, ako kedy predpokladali. V sezóne 1960/61 Chicago senzačne vyhralo! Stan sa tak radoval zo svojho prvého - a žiaľ aj posledného - Stanley Cupu! Čierni Jastrabi sa tak konečne dostali do širšieho povedomia športových fanúšikov v Chicagu. Stan rád spomína na oslavy, no zároveň dodáva, že si vtedy mysleli, že víťazstvá im budú chodiť samé a poháre budú vyhrávať ako na bežiacom páse. Možno toto sa im stalo osudným. Black Hawks čakali na ďalší Stanley Cup dlhých 49 rokov - do roku 2010.

Hoci bol v prvých rokoch Mikita drzým hráčom a nebol obľúbený u rozhodcov ani u protihráčov, tak sa počas nasledujúcich rokov zmenil. Hráč, ktorý pravidelne prekonával stobodovú hranicu trestných minút v sezóne, sa v sezóne 1966/67 stal držiteľom Lady Byng Memorial Trophy - teda trofeje za gentlemanské chovanie na ľade. Ak by ste si na také niečo stavili dva roky predtým, bol by to teda poriadne vysoký kurz! Ako hovorí, k zmene ho primäla najmä žena Jill a jeho rodina.

Niekedy v tom období vznikol aj príbeh, ktorý Mikitovi prirástol. To, čo je dnes v NHL úplnou samozrejmosťou, bolo vtedy ešte neznámym pojmom. "Prebral som puk v našej tretine a vyvážal som ho vpravo popri mantineli. Vtom ma niekto prišpendlil na dvierka na striedačku tak, že sa mi hokejka zasekla do štrbiny v tých dvierkach." Áno, príbeh o zahnutej hokejke. V čepeli to zaprašťalo, ale nezlomila sa, len ohla ako banán. Po tréningu ňou Stan vyskúšal strieľať. Ako hovorí, bol to celkom iný pocit. Puk sa ináč správal aj ináč letel. Musela to byť poriadna zmena, keďže dovtedy hráči používali iba úplne rovné čepele, no Mikita so spoluhráčom Hullom to razom zmenili a nakazili ligu akousi mániou po zahnutých hokejkách.

V nasledujúcich sezónach síce Mikita nezískal Stanley Cup, no individuálne trofeje sa mu sypali jedna radosť. Zisk dvoch Hart Trophy, štyroch trofejí Arta Rossa, dvoch Lady Byng Memorial Trophy a takisto jednej Lester Patrick Trophy mu zaručili stále miesto medzi legendami. Je právom považovaný za najlepšieho centra Chicaga všetkých čias. Kariéru ukončil v roku 1980. V roku 1983 jeho dres s číslom 21 vyvesili pod strop arény Blackhawks a uviedli ho do Hokejovej Siene Slávy.

Povedali by ste, že život dokáže napísať tak úžasný príbeh ako je ten, ktorý prežil Stan Mikita? Rodák z malej dedinky Sokolče, ktorá dnes leží pod Liptovskou Marou, ktorého pustili rodičia do Kanady, aby tam žil so svojim ujom Joeom a tetou Annou, má dnes pamätnú sochu pred domácim stánkom najmladšej hokejovej dynastie United Center. Tieto riadky všetkých hokejových priaznivcov v maličkom Slovensku napĺňajú pocitom hrdosti. Stan sa navyše hrdo hlási ku svojmu pôvodu, hoci Slovensko ani Československo nikdy reprezentovať nemohol. Príbeh ako z oscarového filmu. Čo poviete?